One Direction Stories
piatok 7. decembra 2012
Prosím prečítajte si to...
Takže v prvom rade sa chcem ospravedlniť že som nepridávala, no nemôžem za to... Niečo sa mi nabúralo na stránku. Ak si pozriete prvú časť príbehu uvidíte tam množstvo reklamných komentárov. V druhom rade vám chcem povedať že NOVÉ ČASTI BUDÚ!!! Ak by ste ešte chceli :) Preto vás prosím napíšte mi či mám písať... Ešte raz sorry ale trvalo mi dlho pokým sa mi podarilo dostať do administratívy stránky.
pondelok 5. novembra 2012
Only Want To Be Happy-Časť 5
Ahojky, nová časť OWTBH :) Dúfam, že sa vám bude páčiť. A nezabúdajte, že môžete aj komentovať. Robí mi to fakt radosť.
Vaša Nina :)
Vaša Nina :)
Mamka ma už
volala domov. Marcus ma odprevadil a pred dverami mi daroval ešte jeden krásny
bozk.
Len čo som
vošla mamka sa mi postavila do cesty a dala ruky v bok. "Kto to bol?"
spýtala sa zatiaľ celkom pokojne. "Čo kto bol?" tvárila som sa
nechápavo. Skadiaľ do dočerta vie?
"Ten chlapec, s ktorým si sa vonku olizovala." už bola naštvaná.
"No to bol Marcus. A skadiaľ to vieš?" odpovedala som akoby sa
nechumelilo. "Jáj tak keď to je Marcus tak fajn. A počula som tvoj smiech
tak som sa pozerala von oknom" už bola úplne v pohode a vyškierala sa na
mňa. Marcusa mala rada. Vraj je to milý, slušný chlapec z dobrej rodiny.
"Bože mami, nevieš, že špehovať sa nemá?" spýtala som sa akože
nahnevane. "Ale no. Dobre vieš, že my mamy sme lepšie ako FBI. A
mimochodom, kedy ste sa stihli dať dokopy?" už zase vyzvedala. Ak jej
neodpoviem asi ma ani nevpustí ďalej do domu. "Vieš, čo som ti volala, že
som stretla spolužiakov a že s nimi idem von? No tak potom ma bol Marcus
odprevadiť a spýtal sa ma či s ním chcem chodiť. Najskôr som mu povedala, že si
to premyslím ale potom som mu v parku povedala áno." usmiala som sa.
"Vidím, že si šťastná. Tá iskra v tvojich očiach. Och Stellka ľúbim ťa.
Budeš mi chýbať." Och bože. Už je to tu zase. Mamka začala plakať a objala
ma. "Ale mami, dobre vieš, že tu budem každý druhý týždeň." objala
som ju tiež. "Viem, ale aj tak mi budeš chýbať." Chvíľu sme tam
stáli, keď som si zrazu uvedomila, že som Marcusovi nepovedala, že idem do
Londýna.' Nebudem kaziť dnešok, poviem mu to zajtra.' povedala som si sama pre
seba, rozlúčila som sa s mamkou a išla spať.
Ráno som sa
zobudila s pocitom, že to bol dnes v noci najkrajší sen môjho života. Väčšinou
sa mi snívali iba nočné mory. Rozhodla som sa, že si dám poriadnu sprchu.
Vyzliekla som si oblečenie zo včera- hneď ako som sa dotkla postele som zaspala,
a vliezla som do mojej milovanej sprchy. Nechala som horúcu vodu aby mi stekala
po chrbte a uvoľnila my stuhnuté svaly. Potom som sa namydlila milovaným
melónovým sprchovým gélom a zmyla zo seba penu. Vyšla som von len v osuške, keď
mi začal zvoniť mobil. Ponáhľala som sa aby to dotyčný/ná nezrušil, lenže to by
som nebola ja keby som sa nepotkla o koniec osušky a nezosypala sa na zem.
Ruplo mi v kolene a dosť to zabolelo, no po chvíľke to prešlo. No ten na druhej
strane to položil. Doplazila som sa k iPhonu a vzala ho. Odblokovala som ho,
naťukala kód-len pre istotu, keby bola mamka zvedavá a pozrela som kto mi
volal. Mala som 11 zmeškaných hovorov a 4 esemesky. Odosielateľ: Marcus.
Otvorila som prvú. 'Ahoj láska. Ako si sa vyspala?' Moment, moment, moment. To
nebol sen? Spätne som si premietla včerajšiu noc. Oh bože! Ja chodím s
Marcusom. To je úžasné. Hneď som otvorila druhú SMS. 'Zlatko ešte spíš?' Aký je
zlatý. :) Ňuňu. V posledných dvoch mi poslal iba smajlíkov. Rozhodla som sa
odpísať. 'Prepáč láska. Bola som v sprche. :*' napísala som a klikla na Send. O
pár sekúnd mi odpísal. 'Takže v sprche? :D' typický chlap. 'Ale no no no! Hneď
tak zrána? :D Musíme sa stretnúť. Musím
ti niečo povedať.' Spomenula som si, že mu musím povedať o Londýne.
sobota 3. novembra 2012
Only Want To Be Happy-Časť 4
Nová časť OWTBH. Prosím komentujte, nech viem že to čítate. Možno sa stále opakujem, ale ja len aby ste nezabudli :D Dúfam že sa vám bude páčiť.
Vaša Nina
Keď
zastavil zostala som stáť oproti nemu a pozerala som sa mu do očí. "Vieš,
už dávno som ti chcel povedať, že....
"Proste,
že si sa mi páčila už na strednej, len som nenabral toľko odvahy povedať ti to.
Okrem toho ma rodičia nútili chodiť s Hannou kvôli praci. No teraz ma už nič
nedrží a tak sa ťa to musím spýtať. Budeš..." rozhovoril sa Marcus, a teda
dosť ma prekvapil no nestihol dopovedať vetu, pretože prišiel Jack, že oni už
pôjdu domov. Marcus iba nahnevane prikývol a ja som chlapcov objala a zakývala
im na rozlúčku. Potom som sa opäť otočila k Marcusovi. "No čo si mi to
chcel povedať?" spýtala som sa ho a chcela som mu pozerať do tých krásnych
očí no on hľadel do zeme. "No, vieš, chcel som sa spýtať... ale to je
jedno. Kašli na to, už musím ísť." povedal a otočil sa na odchod bez toho
aby sa na mňa pozrel. To ma naštvalo. Keď už začal hovoriť nech to dopovie.
"Nie je to jedno." povedala som, chytila ho tričko a pritiahla späť.
"Keď už si sa rozhovoril tak mi povedz čo si chcel." povedala som mu
rázne. "Tak fajn. Chcel som sa ťa spýtať, či by si so mnou nechcela
chodiť." spýtal sa a pri posledných slovách sa mi zahľadel do očí, akoby
som tam mala napísanú odpoveď. No dalo sa takému dokonalému stvoreniu povedať
nie? Už od prvého momentu ako som ho zbadala som bola doňho buchnutá. Ale
nevedela som, či to chcem aj teraz. No nechcela som, aby to mal chlapec také
ľahké. "Noo, vieš, ešte si to premyslím. Neber to ani ako nie, ani ako
áno." riekla som a chytila ho za ruku. "Už by sme mali ísť.
Odprevadíš ma domov?" "Jasné" povedal tak sklesnuto. "No
ták. Usmej sa. Takto ti to nepristane." pustila som ho a potiahla kútiky
úst do nejakej čudesnej grimasy, ktorá sa mala podobať úsmevu a pritom som mu
hľadela do očí. Keď sa na mňa usmial a opäť ma chytil za ruku, vedela som čo mu
zajtra poviem. Marcus je skrátka muž snov. Má svoj štýl obliekania. Perfektný
štýl. Jedná slovom ten chlapec ma SWAG. A tie jeho oči sú neodolateľné. A jeho
úsmev, oh bože roztápam sa. Počať, počkať!!! Čo to trepem? Bože,.... ja som
asi... zaľúbená. Asi nebudem čakať až do zajtra poviem mu to hneď.
"Marcus?" prehovorila som asi po desiatich minútach ticha.
"Hm?" ozval sa bez chuti. Asi tiež premýšľal. "Už som sa
rozhodla." prehovorila som rozhodne. "A? Aký je ortieľ?" ihneď spozornel. "Moja
odpoveď znie...." chcela som ho trošku ponapínať a tak som všetko hovorila
s poker faceom na tvári. "No ták, Stella, nanaťahuj ma jak gumu na
trenkách." nervózne sa pomrvil. Musela som sa zasmiať. "Áno" zahlásila som s úsmevom.
"Myslíš to vážne?" spýtal sa ma s iskierkou v očiach.
"Smrteľne!" žmurkla som naňho sprisahanecky. "Áno, áno áno!
Povedala mi áno." zakričal nadšene, vzal ma do náručia a začal sa so mnou
točiť. Po asi minúte točenia sa stratil rovnováhu a so smiechom sme sa zvalili
do trávy v parku. "Milujem ťa Stella" uprene sa mi zahľadel do očí.
"Ja teba tiež." vedela som čo bude nasledovať. Pomaly sa ku mne začal
približovať až sme boli od seba iba pár centimetrov. Zatajila som dych a čakala
som na moment kedy prekoná tú vzdialenosť. Zatvorila som oči a pocítila jeho
mäkké, teplé pery na mojich. Začal neisto, no ja som ho objala okolo krku a
prsty mu zaplietla do vlasov a to mu dodalo odvahu. Keď sa odtiahol objala som
ho. Bol to ten najkrajší bozk, možno preto, že bol môj prvý. Bez slov sme len
tak ležali v parku a užívali si čaro okamihu keď mi začal zvoniť iPhone. Mamka
ma už volala domov. Marcus ma odprevadil a pred dverami mi daroval ešte jeden
krásny bozk.
Marcus a Stella
piatok 2. novembra 2012
Only Want To Be Happy-Časť 3
Ahojte, máte tu novú časť OWTBH. Dúfam, že sa vám bude páčiť a chcem vás upozorniť, že som prestavila pridávanie komentárov. Teraz môžete komentáre pridávať všetci. Stačí ak tam dole kde treba vybrať účet zakliknete Anonymny používateľ. Naozaj vás prosím, komentujte. Nemusíte písať eseje, stačí smajlík. Len aby som vedela, že to čítate.
Vaša Nina
Keď som
bola od tejto bandy vzdialená asi iba na meter, došlo mi, že domov nemajú v
pláne len tak ľahko odísť. A ja asi tiež nie.
Lebo v momente ako som sa
k nim s vyľakaným výrazom priblížila, začali sa smiať ako blázni a ja s
nimi. Boli to kamaráti ešte zo strednej a dávnejšie sme sa stretávame na diskotékach,
na párty a tak no teraz sme sa dlho nevideli. Mimochodom dosť sexi kamaráti. Jack, Cody a Marcus sa už
prestali smiať a postupne ma všetci objali. "Hádam by si sa nás bála. To
vyzeráme až tak hrozivo?" spýtal sa ma Cody. "Nie, tak to nie
je." presviedčala som ich. "No pekne, a to sme si mysleli, že sme
celkom fešáci." Ach ten Jackov humor som milovala. Začala som sa smiať a
staršia pani vybehla z domu, pri ktorom sme stáli a začala po nás ziapať, či
vieme koľko je hodín. No to sme sa začali smiať ešte viac, pretože ten jej výraz
tváre bol tak vtipný. Babička len nahnevane zaliezla späť do domčeka a zhasla
svetlo. "Nie vážne nevyzeráte zle, ale zhasla lampa, zrazu ste sa vynorili
z tmy, no, nebolo mi všetko jedno." usmiala som sa na nich. "Há
niekto tu je strachopud." "Jack, dobre vieš, že to tak nie je."
už ma začínali štvať. "Ale no nehnevaj sa, on tak nemyslel. Veď nás
poznáš." Marcus ma chytil okolo pliec a pohŕdavo ukázal na Jacka a Codyho.
"Ach chlapci moji. Dlho sme sa nevideli." na nich sa človek proste
nedokáže hnevať. Človek ich musí zjesť taký boli feši. "No, ženo, rastieš
nám do krásy." typický Jack. "Ja viem." zasmiala som sa.
"Ale nie, ja som predsa skromná bytosť." Všetci traja sa začali
smiať. "A hádam nie?" spýtala som sa ich. "Tá najskromnejšia pod
slnkom." pomedzi smiech utrúsil Cody. "Pche." mykla som plecami,
urazene som sa otočila a akože som odchádzala. "Hej Stella počkaj."
chytil ma za zápästie Marcus. "Myslel som, že niekam skočíme." Otočil
si ma k sebe a tváre sme mali od seba pár centimetrov. Bože, tie jeho oči. Nemohla
som povedať nie. "Tak fajn." precedila som cez zuby a stále som
nedýchala. Potom ma pustil a kráčali sme späť ku Codymu a Jackovy, ktorý sa tak
tajnostkársky usmievali. "Tak kam by si chcela ísť?" spýtal sa Jack.
"Ja neviem, vyberte niečo vy." odpovedala som a stále som
rozdýchavala ten Marcusov pohľad. "Tak fajn, poďme do Barneyho clubu."
navrhol Cody. "Dobrý nápad, poďme." zavelil Marcus. "Fajn, ale
počkajte, musím zavolať mamke. Myslí si, že už som na ceste domov, aby sa
nebála." zastala som a vytiahla iPhone. "Tak okay, počkáme ťa tam pri
tom aute." Jack ukázal na nejaké tmavé auto, ja som prikývla a oni
odišli. Zavolala som mamke a utekala som
sa nimi aby ma nemuseli dlho vyčkávať. "Som tu." víťazoslávne som
zvolala. "Tak poď, ty naše malé dievčatko." zasmial sa Jack a spolu s
Codym ma chytili z oboch strán za ruky. "Héj, zato že som volala mamke nie
som žiadne malé decko. Veď poznáte mamku. Iste by vyvádzala." tvárila som
sa urazene, ale ich ruky som nechala tak. Vyhovovalo mi to. Škoda, že nemám tri
ruky, pretože Marcus sklesnuto kráčal za nami a kopal si kamienok. Dnes bol
nejaký divný, ale nebudem to riešiť. "Tak čo ako žiješ, čo robíš, nejaké
novinky? Musíš nám toho veľa povedať." začal sa spytovaťCody. "Ani nič
také zaujímavé, stále pracujem ako modelka a mám sa celkom dobre." usmiala
som sa na oboch. Po chvíli rozprávania o našich terajších životoch sme prišli
ku klubu a vošli sme dnu. Všade ľudia tancovali na Dimitriho Vegasa a Mikea Likea.
Zamierili sme k baru a tam sme sa pustili a usadili sa na barové stoličky.
Marcus si sadol vedľa mňa. Objednali sme si tequilu a pokračovali v rozprávaní. Teraz sa už
zapájal aj Marcus. Dozvedela som sa, že sa rozišiel s Hannah. Cody sa rozhodol,
že si spraví vysokú a Jack pracuje s autami, čo bol jeho životný sen. Keď som
dopila tequilu objednala som si už iba džús. Nechcela som sa opiť. "Môžeš
na chvíľku?" spýtal sa ma Marcus, čo ma dosť šokovalo. "Iste. Páni, ospravedlňte
ma." otočila som sa na Jacka a Codyho, ktorí si niečo šušotali a smiali
sa. Postavila som sa a nasledovala som Marcusa. Keď zastavil zostala som stáť
oproti nemu a pozerala som sa mu do očí. "Vieš, už dávno som ti chcel
povedať, že....
Jack a Cody
Marcus
štvrtok 1. novembra 2012
Only Want To Be Happy-Časť 2
Tamtadadá, nová časť OWTBH /budem používať skratku :)/. Dúfam, že sa vám bude páčiť a odpustte mi ten koniec, no potrebujem načerpať inšpirácie aby to nebolo monotónne. Prosím, využite možnosť komentovania. Vážne mi to robí radosť a lepšie sa mi píše.
Vaša Nina
Nedeľa, 17.
jún, 2012
Kráčala som po Goose Street, keď zhaslo svetlo
kúsok pred križovatkou. Najskôr som si iba myslela, že pukla žiarovka. Keď sa z
tmy začala vynárať tmavá postava a za ňou ďalšie dve, pochopila som, že to nebola náhoda a že som v peknej kaši.
Zavolať niekomu bolo neskoro a tak som iba kráčala ďalej akoby sa nič nedialo.
Veď možno odo mňa nič nebudú chcieť. Proste iba idú domov tak ako ja. Keď som
bola od tejto bandy vzdialená asi iba na meter, došlo mi, že domov nemajú v
pláne len tak ľahko odísť. A ja asi tiež nie.
Nová Stellina obývačka
streda 31. októbra 2012
Only Want To Be Happy-Časť 1
Takže toto je prvá časť môjho príbehu. Dúfam, že sa vám bude páčiť. Ak sa vám aspoň trošičku páči a bude čítať tento príbeh, zanechajte komentár aspoň so smajlíkom. Veľmi to poteší a dáva mi to silu písať ďalej.
Vaša Nina
Piatok, 15.
jún, 2012
Kristen
Stellina izba
utorok 30. októbra 2012
Only Want To Be Happy-Intro
Ahojte! Takže toto je intro k príbehu Only Want To Be Happy, ktorá bude o Stelle a Louisovi. Ak sa vám páči tak napíšte koment alebo aspoň zakliknite Like dole.
Vaša Nina
Volám sa Stella Sophie Carter, narodila som sa 6. júna a žijem v menšom mestečku Doncaster. Teraz mám 21 rokov a pracujem ako modelka. Mám dlhé, hnedé, jemne zvlnené vlasy a čokoládovo-hnedé oči. Moje obľúbené raňajky sú cereálne hviezdičky s mliekom a škoricové latté zo Starbucksu. Milujem cestoviny v akejkoľvek podobe. Zapekané, s omáčkou, hocaké. Celkovo mám veľmi rada taliansku kuchyňu. Zbožňujem pizzu. Na večeru si dávam už iba zeleninový šalát. Najradšej mám rukolový. Mala som ťažký život no teraz som šťastná. Na základnej škole ma šikanovali a posmievali sa mi pretože som mala 'pár kíl naviac'. Skrátka bola som tučná. Na strednej sa všetko zmenilo, začala som cvičiť a upravila som si jedálniček. Začala som sa venovať tancu a venujem sa mu dodnes. Ale späť k téme. Vždy som bola terčom posmechu. Bola som dobrá žiačka a na vysvedčení som mávala vždy samé jednotky, no prestávky boli moja nočná mora. Nikdy na to nezabudnem. Najhoršie som znášala posmešky a žartíky od jedného chalana, na ktorého meno už nechcem ani pomyslieť. No na druhej strane som im vďačná. Aspoň ma prinútili prebudiť sa a začať so sebou niečo robiť. Teraz vážim 52 kg a mám miery 90-60-90. Vďaka tomu sa môžem venovať práci ktorá ma baví. Modelingu. Momentálne pracujem pre menšiu značku tu v Doncasteri no pred časom som dostala ponuku pracovať v Londýne pre Roberto Cavalli. Viem, je to ponuka, ktorá sa neodmieta no stále sa rozhodujem. Budem sama v tom veľkom meste, musela by som si zohnať ubytovanie, sama si variť. S varením by nebol problém. Rodina a priatelia mi vravia, že ak by ma modeling prestal baviť, môžem sa živiť ako kuchárka, pekárka alebo cukrárka. Väčší problém by bol, že by som sa musela sama pohybovať po obrovskom Londýne. Po mamke som zdedila veľmi slabé orientačné schopnosti takže by som sa mohla veľmi ľahko stratiť. Do 31. júna im mám záväzne nahlásiť či od 15. júla nastúpim do novej práce alebo nie. Zatiaľ je iba 12. júna takže mám dosť času na rozmyslenie. Kris- moja najlepšia kamarátka mi radí aby som neváhala a ponuku prijala. Vraj ak bude najhoršie, v iPhone mám navigáciu. Robí si z toho prču a ja s ňou. Neviem čo by som bez nej robila. Ak sa presťahujem do Londýna, bude mi veľmi chýbať. Asi si ju pribalím do kufra. Moja mamka s ockom mi radia aby som zostala doma. Jasné! Chcú ma mať pod dozorom takže ich názor neberiem veľmi vážne. Moja sestra Alice mi tiež radí, aby som išla skúsiť šťastie. Ona má ešte len 18 a asi pôjde na školu do Londýna, tak by sme mohli bývať spolu. Budem to mať veľmi ťažké rozhodnúť sa, no keď sa konečne rozhodnem, verím, že to nebudem ľutovať.
Vaša Nina
Volám sa Stella Sophie Carter, narodila som sa 6. júna a žijem v menšom mestečku Doncaster. Teraz mám 21 rokov a pracujem ako modelka. Mám dlhé, hnedé, jemne zvlnené vlasy a čokoládovo-hnedé oči. Moje obľúbené raňajky sú cereálne hviezdičky s mliekom a škoricové latté zo Starbucksu. Milujem cestoviny v akejkoľvek podobe. Zapekané, s omáčkou, hocaké. Celkovo mám veľmi rada taliansku kuchyňu. Zbožňujem pizzu. Na večeru si dávam už iba zeleninový šalát. Najradšej mám rukolový. Mala som ťažký život no teraz som šťastná. Na základnej škole ma šikanovali a posmievali sa mi pretože som mala 'pár kíl naviac'. Skrátka bola som tučná. Na strednej sa všetko zmenilo, začala som cvičiť a upravila som si jedálniček. Začala som sa venovať tancu a venujem sa mu dodnes. Ale späť k téme. Vždy som bola terčom posmechu. Bola som dobrá žiačka a na vysvedčení som mávala vždy samé jednotky, no prestávky boli moja nočná mora. Nikdy na to nezabudnem. Najhoršie som znášala posmešky a žartíky od jedného chalana, na ktorého meno už nechcem ani pomyslieť. No na druhej strane som im vďačná. Aspoň ma prinútili prebudiť sa a začať so sebou niečo robiť. Teraz vážim 52 kg a mám miery 90-60-90. Vďaka tomu sa môžem venovať práci ktorá ma baví. Modelingu. Momentálne pracujem pre menšiu značku tu v Doncasteri no pred časom som dostala ponuku pracovať v Londýne pre Roberto Cavalli. Viem, je to ponuka, ktorá sa neodmieta no stále sa rozhodujem. Budem sama v tom veľkom meste, musela by som si zohnať ubytovanie, sama si variť. S varením by nebol problém. Rodina a priatelia mi vravia, že ak by ma modeling prestal baviť, môžem sa živiť ako kuchárka, pekárka alebo cukrárka. Väčší problém by bol, že by som sa musela sama pohybovať po obrovskom Londýne. Po mamke som zdedila veľmi slabé orientačné schopnosti takže by som sa mohla veľmi ľahko stratiť. Do 31. júna im mám záväzne nahlásiť či od 15. júla nastúpim do novej práce alebo nie. Zatiaľ je iba 12. júna takže mám dosť času na rozmyslenie. Kris- moja najlepšia kamarátka mi radí aby som neváhala a ponuku prijala. Vraj ak bude najhoršie, v iPhone mám navigáciu. Robí si z toho prču a ja s ňou. Neviem čo by som bez nej robila. Ak sa presťahujem do Londýna, bude mi veľmi chýbať. Asi si ju pribalím do kufra. Moja mamka s ockom mi radia aby som zostala doma. Jasné! Chcú ma mať pod dozorom takže ich názor neberiem veľmi vážne. Moja sestra Alice mi tiež radí, aby som išla skúsiť šťastie. Ona má ešte len 18 a asi pôjde na školu do Londýna, tak by sme mohli bývať spolu. Budem to mať veľmi ťažké rozhodnúť sa, no keď sa konečne rozhodnem, verím, že to nebudem ľutovať.
Stella Sophie Carter
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)